Tam za púšťou T’ujeh’orko obklopená strmými svahmi hmlou zastretej vrchoviny Kadedole-Sak’ra leží izolovaná, nekonečným prekliate prízemným vetrom bičovaná náhorná plošina Fučiminavaja.
Na tomto neúrodnom a chudobnom kúsku zeme žije jeden bojovný národ, ktorý som na svojich cestách poctil svojou návštevou. Tento malý národ hĺbavých, láskavých a mierumilovných ľudí zaodetých v jemnučkej hodvábnej spodnej bielizni zasvätil svoj pokojný život krvavému bratovražednému boju. Niet sa čo čudovať, že po tých tisícročiach spolunažívania na priestorovo obmedzenej a navyše izolovanej planine si začali všetci ísť pekne na nervy. Istý mág Pschychikus hovorí o takzvanej celonárodnej ponorkovej chorobe. (pozn. prekladateľa: Ponorka je mytologické stvorenie, obrovský morský pĺž. Historici zaznamenali osudy námorníkov, ktorí sa prirodzenou cestou vrátili na svetlo sveta z útrob ponorky mesiac potom, čo zhltla plnoplachetnicu Malária, na ktorej sa plavili. Preživší námorníci podali zvesť o vražednom šialenstve z nudy, ktoré postihlo posádku Malárie v tesných útrobách ponorky.) Smutným dôsledkom tejto choroby je, že už tisícročia sa podstatná väčšina synov a dcér mocného národa Fučiminavajov odmalička venuje výhradne boju a len zopár, zrejme prirodzene inteligentnejších jedincov sa realizuje pestovaním ryže a remesiel. A tak celý národ živený pár roľníkmi z jediného mestečka Zaseryža prakticky ustavične trpí hladom, ktorý je len ďalšou zámienkou pre boj.
Zaseryža
Pristavme sa teda v malebnom mestečku Zaseryža. Hneď na začiatku si nemôžeme nevšimnúť nádhernú rustikálnu architektúru v pre tento národ jedinečnom stavebnom slohu. Stavby sú výhradne z dreva, čo je dôvodom, prečo obchodníci s poistením proti požiaru z tohto miesta už dávno utiekli. Všade okolo mestečka za rozprestierajú ryžové políčka, ktoré nielen že majú zasýtiť domácich, ale aj zvyšok národa. Výnimočný na Zaseryži je ten všadeprítomný mier, ktorý je v ostrom kontrapunkte s vojnou všade inde na planine. Nikomu z hrdých, vznešených a cnostných Fučiminavajských bojovníkov by totiž ani len na myseľ neprišlo, aby sa bezbrannej Zaseryže zmocnil alebo ju zničil. Pravdou je, že nejde ani tak o spomínanú hrdosť, vznešenosť ani česť, ale o to, že jesť zakaždým a celý život len ryžu je predsa len o niečo málo lepšie ako nejesť vôbec. A tak výmenou za svoje prebytky ryže má Zaseryža od tých zbojníkov a lúpežníkov, ktorí tvoria 98 percent národa pokoj, ktorý títo hrdí bojovníci radšej nazývajú „ochranou“.
Krásy riečky Fuči
Riečka Fuči pramení v pohorí, ktoré sa tiahne východným okrajom planiny Fučimanavaja, a potom sa na svojej kľukatej ceste Fučiminavojou meander po meandri pomaly približuje k západnému okraju, kde sa v rade nádherných vodopádov Fučimi s ohlušujúcim revom rúti dolu do rozsiahlych stepí Východu.
Rieka sa dá prekročiť zo severu na juh a opačne len na troch miestach. Tieto miesta sa zvyknú nazývať Krvavé brody, pretože po krvi túžiaci, ponorkovou chorobou opantaní Fučiminavajci na svojich vojnových výpravách môžu prechádzať len týmito brodmi. A kupodivu, na svojich tajných misiách sa pri týchto brodoch až podozrivo často stretávajú. Obvykle to končí plačom. Na východe a na západe neďaleko vodopádov je rieka priechodná brodením, na strednom toku, pri mestečku Zaseryža zase stojí obklopený ryžovými políčkami Ryžový most.
O rokline Fučimina vymletej vodopádmi Fučimi, ktorá je jedinou prístupovou cestou na planinu, a ktorá je priechodná len v letných mesiacoch, sa oddávna rozprávajú legendy. Údajne si tam za starých čias jeden cisár nechal v skale vyhĺbiť hrobku. Nechal do nej priniesť množstvo zlata a drahých kameňov, a staviteľov i všetkých nosičov pokladu nechal usmrtiť, nech tajomstvo umiestnenia hrobky zahynie s nimi. S týmto cisárom sa viaže slávny výrok: „To som nedomyslel.“, ktorý vyslovil, akonáhle si uvedomil, že sa zabudol nebohých inžinierov spýtať na cestu do hrobky. Potom sa ešte mesiac bezcieľne túlal krajinou až kým neopustil tento svet. Preto nesie tento príbeh názov: Legenda o Nepochovanom cisárovi.
Samajama
Severne od Zaseryže sa nachádza tajomné legendami opradené miesto, ktoré nazývajú miestni Samajama. Ide vlastne o veľké údolie v tvare misy, ktoré je posiate labyrintom jám, priepastí, roklín, kaňonov a jaskynných chodieb. Legenda hovorí o hneve poloboha Krasa z časov pred časmi. Kraso v zápale spravodlivého hnevu z toho, že stratil niekde v údolí svoju obľúbenú hračku – zbierku cínových vojačikov, vzal svoju legendárnu zbraň, ktorá pripomínala kopiju, ostrie mala ako meč a úder poltonového kladiva a jal sa údolie preorať. Keď skončil, premenilo sa údolie na to, čím je dnes, svoju hračku však nenašiel. Preto sa o Samajame niekedy hovorí aj ako o Krasových závrtoch. Krasovi cínoví vojačikovia do dnešných čias čakajú na znovuobjavenie a sú pripravení svojmu nálezcovi oddane slúžiť.
* * *
O stratenom Cisárovi
Fučiminavaja je oficiálne a formálne cisárstvom na čele s cisárom. Prvý cisár Sičijaci Mifuči, trpiaci chronickým ochorením hlasiviek si vždy predvolal niekoho z vodcov mocných klanov, aby mu zasipel do ucha svoju vôľu. Tento poverený vodca potom cisárovu vôľu pretlmočil, samozrejme vo vlastnej verzii, urodzeným v cisárstve. Z tejto praxe sa časom stala ustálená ústavná tradícia takzvaného Cisárovho Slabého hlasu, ktorá v praxi znamenala, že niekto zo šľachty sa musel obetovať a strácať čas tým, že si cisára vypočuje, ale to, čo nakoniec odkáže národu a svetu je len a jedine na ňom. To sa samozrejme týkalo aj cisárových úplne zdravých ale príliš tradicionalistických potomkov. Tak bola už na samom počiatku existencie určené postavenie cisára a moc cisárskeho dvora.
Cisárom bola oddávna vštepovaná láska k svedomitému zaznamenávaniu histórie. Preto som bol mimoriadne nadšený, že som sa mohol osobne stretnúť so súčasným cisárom menom Daisisake. Tento na prvý pohľad chudobne vyzerajúci, ale vnútri veľmi bohatý chlapík sa mi od začiatku páčil (to bude tým ryžovým vínom, ktoré nám všetkým opakovane na uvítanie ponúkal.) Táto studnica vedomostí o miestnej histórii, mytológii, povestiach a klebetách veľavýznamne dopomohla k naplneniu obsahu tohto môjho skromného zväzočku, ktorý pred vás vo svojej úbohosti predkladám. Na tohto skvelého pána, brata v umení slova, majstra poézie, ktorý sa celý život s hŕstkou verných túla, vypočutý ale nevyslyšaný svojimi poddanými, budem navždy v dobrom spomínať. Vzdávam hold cnostnému menu Daisisake.
* * *
