Drahý priateľu,
hádam na mňa nezanevrieš za to, že Ti vyložím súženie, čo so svojou vlasťou mám. Veď sme aj spolu niečo prežili, proti zlu brkom i katanou bojovali, slabších chránili i mocných hanili. Tak vypočuj ma, keď si jediný, kto slová cisára po pravde a nie podľa ľubovôle ďalej predáva.
Ťažké na nás prišli časy. Veru ťažké. Roľníkov v Zaseryži sužuje jedna bieda za druhou. Úroda nevzišla skoro žiadna, a i môj cisársky majestát musel korienky zo zeme žuť, len aby som mohol aspoň fľaštičku – dve saké dorobiť, z ktorých jednu Ti s vďakou posielam a druhú si na horšie časy nechávam. Hádam sa až k Tebe šťastlivo dostane, keď už som ju do hodvábu z vlastného kimona zabalil, bo ani tej priadke morušovej sa tohto roku nespriadalo dobre. A to nestačilo ani zlé počasie, čo húseniciam neprialo, však našli sa figliari, čo ich začali zbierať a na trhu predávať vmiešané v ryži, len nech čo to popredajú.
Všetko sa začalo, priznám sa Ti, asi mojou vinou. Ale ver mi, že som chcel len to najlepšie. Na konvente klanov som inšpirovaný novotami vo svete, čo od Teba som vyzvedel, predostrel, že ľudia si zaslúžia istoty. Klany prikývli, zložiac prísahu, že s tým niečo urobia. A aj ju splnili. Vyhlásili verejne, že ľudia si zaslúžia istoty, ale istoty treba z niečoho zaplatiť. A tak okrem desiatku na chod štátu, deviatku na ochranu života a ôsmoku na ochranu úrody a majetku zaviedli klany aj odvod siedmej, šiestej a piatej časti úrody roľníka na sociálne zabezpečenie.
Dlho som tiež rozmýšľal o tom, ako by sme mohli byť svorní a navzájom si v našej malej vlasti pomáhať, keď sa niekto ocitne v núdzi alebo keď nedostatkom trpí. Tak som povedal, že základom blahobytu jest solidarita. Že bohatí a silní by mali pomáhať chudobným a slabým. A tak sa aj stalo. Vodcovia klanov roľníkom a tkáčom aj štvrtú a tretiu časť toho čo dorobia zobrali, pretože to oni sú tí, čo majú majetok. Majú polia, majú morušové háje. Čo majú samuraji? Nič. Len meč svoj a jeden dva hrady. Ale inak nič, čím by živiť sa mohli. Len výdavky na pochovanie padlých po nekonečných bitkách.
A do tretice som povedal, že svet je väčší než planina Fučiminavaja. Skrývajú sa v ňom aj takí, čo nám závidia čo máme, preto by sme mali menej medzi sebou sa ruvať a svorne chrániť to, čím sme. Preto klany dobrovoľný príspevok na mier podujali sa vyzbierať. Každý hospodár si dobrovoľne vybrať mohol, buď odovzdá predposlednú z desiatich častí svojej úrody alebo 42 rán palicou ho čaká.
Iste si vieš domyslieť, čo tieto zmeny priniesli… Istotou roľníka je, že skutočne nič nemá. Solidárne s ním aj ostatní sú hladní. A mier? Toho sa dostane skutočne každému. Len si musí vyčkať, kým nebude spať šesť stôp pod zemou.
A tak stalo sa, drahý priateľu, že v novom roku nemali hospodári z čoho novú úrodu založiť. Nič nezožalo, začala sa kríza.
Chudobní, hnaní núdzou, naučili sa kradnúť. Začali sa trénovať v obratnosti, šikovnosti, v boji so zbraňou a samozrejme v tom najdôležitejšom – v zbabelom plížení a unikaní. Zaodetí v čiernom hovoriac si Nindžovia, prepadávajú okolie. Nie vždy to šlo ľahko, niektorí zlyhali už v začiatkoch. Istý Nindža Jasabojim svoje meno do histórie zapísal, keď dvojtýždňové obliehanie veveričieho brloha musel potupne porazený opustiť. Iní jali sa lúpiť húsenice z moruší, ako som Ti už skôr odkázal. Však títo si neuvedomili, že bez hodvábu nebude ani to najcennejšie, čo máme. To čo nás pod kimonom chráni pred tým prekliatym prízemným vetrom, čo vanie našou domovinou, planinou Fučiminavaja. Preto sa kvôli spodnej bielizni, ktorá sa dá po práve už len dedením zaobstarať, v mojej domovine prelieva dnes najviac krvi.
Tieto riadky, priateľu môj, sú pravda, taká aká je. Krutá, smutná, ale pravda. Snažím sa nájsť východisko, však žiadne nevidím. Ostáva mi len vyčkávať, či pošleš mi nejakú radu Ty, čo si obehol svet. Inak sa už môžem spoľahnúť len na zázrak alebo na staré povesti o poklade môjho predka.
Hádam na náš národ nezanevrieš a potešíš nás v nepriazni aspoň svojou návštevou. Ak by sa Ti nedalo prísť, pošli aspoň krátke písmo o tom, ako sa Ti v tom Aglariáde vodí.
Slečne Cverne z Bavlnky nechávam po Tebe srdečné pozdravy, hádam sa i jej dobre darí.
S pozdravom
Daisisake
/*list cisára z planiny Fučiminavaja priateľovi Františkovi z Prázdnych Rečí*/
